Dejiny: Ibn Khurradādhbih o Slávoch, Rusoch a Židoch

Cesty židovských obchodníkov, ktorých voláme al-Rádáníja, smerujú zo západu na východ, aj z východu na západ, cestujú ako po súši, tak aj na mori. Ich cesty spájajú západné Stredomorie s Indiou a Čínou. Zo západného Stredomoria vyvážajú slávskych eunuchov [1], románskych, franských a langobardských [2] otrokov, mladé románske a andalúzske dievčatá a chlapcov, brokát, bobrie kožušiny, kuny a iné kožky, ďalej aromatické látky ako storax [3] a liečivá ako mastix [4]. Z morského dna blízko Franskej ríše pochádza aj látka zvaná busad, bežne nazývaná koral. Tiež obchodujú s mečmi. Z ďalekého východu dovážajú pižmo, drevo z aloe, gáfor, škoricu a iné východné produkty. Títo obchodníci rozprávajú po arabsky, perzsky, grécky, latinsky, fransky [5], andalúzsky [6] a slávsky [7].

Cesty ruských obchodníkov, ktorých voláme al-Rús a ktorí sú z rodu Slávov [8], vedú z najvzdialenejších kútov krajiny Slávov do východného Stredomoria, kde predávajú kožušiny z bobra a čiernej líšky, a tiež meče. Byzantský vládca vyberá od nich desaťpercentné clo z ich tovaru. Vracajú sa po mori cez Samkarš [9], židovské mesto, odkiaľ ďalej putujú na slávske územie.

Putujú aj inou cestou, splavujúc rieku Tanais [10], rieku Slávov, prechádzajúc mesto Chamlídž [11], hlavné mesto Chazarov, kde vyberá od nich vládca desaťpercentné clo. Odtiaľ sa spúšťajú do Kaspického mora, smerujúc na miesto, ktoré poznajú. Toto more je dlhé 500 farsach-ov [12]. Niekedy prepravujú svoj tovar na chrbtoch tiav z mesta Džurdžán [13] do Bagdádu. Tam im robia tlmočníkov slávsky hovoriaci eunuchovia. Tvária sa ako kresťania a ako oni tiež platia džizja - daň na hlavu [14].


Vysvetlivky:

• [1] vykastrovaní "strážcovia postele" v arabskom svete využívaní ako strážcovia žien, či celého háremu, no tiež slúžili ako dvorania, speváci, náboženskí špecialisti, vojaci, či dokonca kráľovskí gardisti;
• [2] pôvodne západogermánsky kmeň z oblasti dolného Labe, ktorý dobyl v 6. storočí po Kristovi severné Taliansko a vytvoril tam svoju ríšu;
• [3] tiež styrax, živica zo stromu využívaná na liečenie rôznych ochorení, ale predovšetkým ako kadidlo na náboženské obrady pri gréckych ortodoxných bohoslužbách;
• [4] tiež mastix, gumová živica z kríku využívaná na liečenie, ale napríklad aj ako prírodná žuvačka na dezinfekciu ústnej dutiny a čistenie zubov;
• [5] pozor, nie súčasný francúzsky jazyk, ale skôr nejaká verzia starogermánskeho jazyka používaná kupcami Franskej ríše;
• [6] pozor, nie súčasný španielsky jazyk, ale skôr nejaká verzia starorománskeho jazyka používaná kupcami v južnej časti Franskej ríše, v Andalúzii a v severnom Stredomorí;
• [7] pozor, nie súčasný slovenský jazyk, ale skôr nejaká verzia staroslovenského jazyka, dnes nesprávne nazývaného staroslovanského, používaná kupcami na slávsko-ruskom území;
• [8] Sakáliba (v prameni Saqāliba) - Slávi, dnes označovaní ako Slovania, či Sloveni. Sláv je označenie pre prvotný rod, alebo rasu. Slovania - Sloveni, boli konkrétny kmeň tohto rodu, podobne ako Veleti, Srbi, Nemci, Sasi, Rusi, Vandali, Obodriti a pod., ktorí boli všetci Slávi.
• [9] [v prameni: Samkarsh] z byzantských kroník Phanagoria, teda dnešné ruské mesto Tamáň nachádzajúce sa na východnom brehu Kerčskej úžiny;
• [10] súčasná rieka Don, avšak Don nesmeruje do Kaspického, ale Čierneho mora, tak buď sa autor pomýlil a myslel rieku Volga, alebo vynechal prechod z Donu na Volgu;
• [11] [v prameni: Khamlīj] obchodná štvrť v hlavnom meste Chazarskej ríše, teda v meste Itil, ktoré aj s ríšou niekedy okolo roku 969 zničil ruský vládca Sviatoslav I. Igorevič;
• [12] [v prameni: farsakh] tiež parasang, perzská staroveká diaľková miera;
• [13] [v prameni: Jurjān] dnešné mesto Gorgán, asi 30 km od južného pobrežia Kaspického mora;
• [14] [v prameni: jizyah] je ročná daň na hlavu nemoslimského obyvateľstva, tzv. dimmí, je to poplatok za ich právnu ochranu v moslimskej krajine s moslimským právom - táto daň im zaručovala ochranu ich zvykov a práv s určitými obmedzeniami.

O autorovi pôvodného diela:

Abú'l-Kásim Ubajdalláh ibn Abdalláh ibn Chordádbih, známejší ako Ibn Khurradādhbih (slov. číta sa "Ibn Churradádbih") [820 - 912], slúžil mnoho rokov ako riaditeľ baríd-u, abbásovskej poštovej a spravodajskej služby. Bol priateľom kalifa al-Mu'tamida, ktorý vládol v rokoch 870 až 892, a písal diela o hudobnej teórii, literatúre a geografii. Kitáb al-masálik va'l-mamálik, "Kniha ciest a kráľovstiev", je jedno z prvých dochovaných diel o opisnej geografii v arabčine. Neskorší arabskí geografovia rozšírili a vylepšili jeho dielo vlastnými pozorovaniami zo svojich poznávacích ciest. Na základe citácií iných neskorších autorov vieme, že máme len oklieštenú verziu jeho veľkého diela.

Pozn. k prameňom: Úryvok pochádza z diela Ibn Khurradādhbiha Kitáb al-masálik va'l-mamálik (Kniha ciest a kráľovstiev). Štandardné kritické vydanie a francúzsky preklad: M. J. de Goeje, Kitāb al-Masālik wa'l-Mamālik, Bibliotheca Geographorum Arabicorum VI (Leiden 1889). Tvar mien v hranatých zátvorkách "[v prameni: ...]" uvádza vedeckú transliteráciu, telo článku používa slovenskú fonetickú podobu.

Pozri aj ďalšie arabské pramene o dávnych Slovanoch a Rusoch:
al-Mas'údí o Slávoch
al-Marwazí o Rusoch

Dejiny: al-Mas‘ūdī o Slávoch

Sakáliba [1] sú potomkovia od Mádaja, syna Jafetovho, syna Noeho [2] a všetci títo ľudia odvodzujú svoj pôvod a sledujú svoj rodokmeň k nemu, alebo to je aspoň názor väčšiny tých, ktorí sa venovali tejto otázke. Sakáliba - Slávi žijú na severe, odkiaľ sa rozšírili najprv západne.

Sú rozdelení do niekoľkých rôznych národov, ktoré medzi sebou bojujú a majú kráľov. Niektorí sú kresťania, jakobitského vyznania [3], iní sú neznabohovia a nemajú žiadne sväté písmo a nepoznajú nič z božieho zákona [4].

Medzi týmito rôznymi národmi, ktoré tvoria tento pohanský rod, je jeden, ktorý si od starodávnych čias udržiava suverénnu silu. Ich kráľ je nazývaný Mádžík [5] a oni sami sú známi ako Valítává [6]. V minulosti všetci Slávovia uznávali ich nadriadenosť, pretože spomedzi nich vyberali hlavného vládcu a všetci ostatní náčelníci uznali seba za jeho služobníkov [7].

Medzi inými národmi Slávov je asi takéto poradie, národ Istrána [8], ktorých kráľ v dnešných dňoch sa volá Basklábidž [9], nasleduje národ Dúlába [10], ktorých kráľ sa volá Vándžsláf [11]. Ďalší majú meno Namdžín [12], ktorých kráľ sa volá Gáránd [13]. Medzi Slávmi sú títo najstatočnejší a najlepší jazdci. Potom nasledujú Manávin [14], ktorých kráľ má meno Ratímír [15], ďalej Sarbín [16], národ Slávov veľmi obávaný z dôvodov, ktoré by trvalo príliš dlho vysvetliť a ktorých skutky by vyžadovali podrobný popis. Títo nemajú žiadnu konkrétnu náboženskú príslušnosť. Potom nasleduje národ zvaný Muráva [17] a iný známy ako Karvátín [18] a ďalší zvaný Sásín [19], ďalší Kašánín [20] a Baránidžábín [21]. Mená niektorých ich kráľov, ktoré sme uviedli, sú v skutočnosti ich dynastické tituly a nie vlastné mená.

Sarbín - Srbov, ktorých sme spomenuli, majú zvyk spaľovať sa zaživa, keď ich kráľ alebo náčelník zomrie. V ohni obetujú tiež svoje kone. Tento národ má zvyky podobné Indom. Skôr, v tomto diele, sme toto spomenuli počas popisovania Kaukazu a Chazarov, upozornili sme na to, že v krajine Chazarov žije okrem samotných Chazarov aj populácia Slávov a Rusov, a že títo tiež obetujú seba samých v ohni. Títo Slávi a im príbuzné národy sa rozširujú skôr na východ než na západ.

Najpoprednejší kráľ Slávov je Aldajr [22], ktorého panstvo zahŕňa veľké mestá a veľa obrábanej krajiny, mnoho vojenských jednotiek a nespočítateľné armády. Moslimskí obchodníci merajú cestu do jeho hlavného mesta so všetkými druhmi tovarov.

Na hraniciach tohto kráľa Slávov, prichádza kráľ al-Afrag [23], ktorý má zlatú baňu, mestá, rozsiahle a dobre obrábané polia, početné vojsko a veľa obyvateľstva. Je však vo vojne s Byzantíncami, Frankami, Bazkard-mi [24] a inými národmi navôkol. Nepokoje medzi nimi sú nepretržité. Susedom tohto kráľa je kráľ Hunov. Tento národ je ten najkrajší, najpočetnejší a najbojovnejší zo všetkých.

Slávi pozostávajú z mnohých rôznych národov a sú veľmi rozšírený po svete, no toto dielo nie je miesto pre ich detailnejší popis a klasifikáciu. Začal som pri kráľovi, ktorého zvrchovanosť bola uznaná všetkými ostatnými panovníkmi od najdávnejších časov, to jest Mádžík, kráľ Veletov, ktorí sú pôvodní, čistokrvní Slávi, najviac rešpektovaní a sú nadriadení všetkým ostatným vetvám tejto rasy. Neskôr, nezhoda, ktorá sa usadila medzi týmito národmi, zničila ich pôvodné zriadenie a rôzne rodiny sformovali izolované skupiny, vyberúc si každá svojho kráľa, ako sme spomenuli skôr. Zápis všetkých týchto udalostí by trval veľmi dlho, o to viac, pretože som ich už štruktúrovane a veľmi detailne opísal v mojich predchádzajúcich dielach, Historická kronika a Prechodná história.


Vysvetlivky:

• [1] Slávi, dnes označovaní ako Slovania, či Sloveni. Sláv je označenie pre prvotný rod, alebo rasu. Slovania - Sloveni, boli konkrétny kmeň tohto rodu, podobne ako Veleti, Srbi, Nemci, Sasi, Rusi, Vandali, Obodriti a pod., ktorí boli všetci Slávi. [v prameni: Saqāliba]
• [2] Rodokmeň od potopy popisovanej v knihe Genezis, kapitola 6 až 9. Noe mal troch synov: Sema, Chama a Jafeta. Jafet mal sedem synov, z ktorých jeden mal meno Madai (v prameni Mādhāya), od ktorého podľa moslimov pochádza rod Slávov.
• [3] Staro-orientálna kresťanská ortodoxná cirkev, rozšírená v Indii a Sýrii, ktorá odvodzuje svoj pôvod od svätého Tomáša, jedného z učeníkov Ježiša, ktorý odišiel kázať z Palestíny do Indie.
• [4] Neznamená, že nemali žiadne duchovné poznanie. Neznaboh, alebo neveriaci je pre moslima každý, kto nenasleduje učenie od Abraháma.
• [5] [v prameni Mājik] slovo nepreložené prekladateľmi, no nám zrozumiteľné ako "mágík" - mág, teda čarodejník alebo prorok;
• [6] [v prameni Walītāvā] pravdepodobne Veleti (tiež Lutiči), kmeň pobaltských Slávov;
• [7] rozumej podriadených, nie otrokov, či sluhov;
• [8] [v prameni Istrāna] slovo nevysvetlené prekladateľmi, no slovenskému čitateľovi jasne napovedá, že to môžu byť dnešní obyvatelia Istrie, teda dnešný slovinský národ; v 10. storočí by to mohli byť Stodorania (tiež Havelania);
• [9] [v prameni Basqlābij] možno Václavič, pravdepodobne rodové meno, možno brat Václava, teda Boleslav "Krutý" I.;
• [10] [v prameni Dūlāba] kmeň Dulebov;
• [11] [v prameni Wānjslāf] pravdepodobne Václav I.;
• [12] [v prameni Namjīn] pravdepodobne Nemci;
• [13] [v prameni Gharānd] pravdepodobne Gero "Veľký" I.;
• [14] [v prameni Manābin] prekladateľmi neurčený národ, no pravdepodobne obyvateľstvo dolnej Panónie;
• [15] [v prameni Ratīmīr] pravdepodobne Ratimír "Slovenský vojvoda na Dráve";
• [16] [v prameni Sarbīn] pravdepodobne Srbi;
• [17] [v prameni Murāwa] pravdepodobne Moravania;
• [18] [v prameni Kharwātīn] pravdepodobne Chorváti;
• [19] [v prameni Sāsīn] pravdepodobne Sasi;
• [20] [v prameni Khashānīn] pravdepodobne Kašubovia;
• [21] [v prameni Barānijābīn] prekladateľ špekuluje nad "nejakým" srbským kmeňom, ale ak špekulujeme, tak to môže byť aj kmeň, ktorý dal meno napríklad Baranovickej rovine v Bielorusku vrátane mesta Baranoviči;
• [22] [v prameni Aldayr] pre historikov neznámy kráľ, no v tom čase vládol jeden z najsilnejších panovníkov Rusi z dynastie Rurikovcov, tzv. prorocký Oleg; územie, ktorému vládol, sa tiež nazývalo Garðaríki, tj. kráľovstvo miest;
• [23] [v prameni al-Afragh] pravdepodobne kráľ al-a(f)Pra(g)ha, teda Václav I.;
• [24] [v prameni Bazkard] pravdepodobne Bāshghird, teda európski Huni obývajúci územie medzi Byzanciou (juh), Frankami (západ), Pečenehmi (východ) a Slávmi (sever).

O autorovi pôvodného diela:

Abú al-Hasan Alí ibn al-Husajn ibn Alí al-Mas'údí [896 – 956] bol arabský historik a geograf, tiež nazývaný arabský Hérodotos, ktorý sa narodil v Bagdáde. Po neustálom cestovaní sa konečne usadil v Egypte, niekedy okolo roku 941, kde aj napísal prvý rukopis svojej univerzálnej histórie, Murúdž ad-dahab va ma'ádin al-džavhar, "Lúky zlata a bane drahokamov".

Pozn. k prameňom: Text pochádza z diela al-Mas'údího Murúdž ad-dahab (Lúky zlata). Štandardné kritické vydanie a preklad: Barbier de Meynard & Pavet de Courteille, Les Prairies d'or (Paríž 1861 – 1877). Slovanská pasáž je spracovaná v rámci korpusu arabských prameňov k dejinám Slovanstva (porov. T. Lewicki, Źródła arabskie do dziejów Słowiańszczyzny). Tvar mien v hranatých zátvorkách "[v prameni: ...]" uvádza vedeckú transliteráciu, telo článku používa slovenskú fonetickú podobu.

Pozri aj ďalšie arabské pramene o dávnych Slovanoch a Rusoch:
al-Marwazí o Rusoch
Ibn Khurradādhbih o Slávoch, Rusoch a Židoch

Dejiny: al-Marwazī o Rusoch

Rúsíja žijú na ostrove. Ostrov sa rozkladá tri dni cesty na každú stranu. Sú tam háje a lesy a je obklopený jazerom. Je ich veľa a vzhliadajú k meču, ktorý je ich živobytie a povolanie. Keď niekto z nich umrie a zanechá po sebe synov a dcéry, tak všetok majetok odovzdajú jeho dcéram a synom dajú len meč s odkazom: "Tvoj otec získal svoj majetok mečom, tak ho v tomto napodobni a nasleduj." Takto bolo ovplyvnené ich vzdelanie až do doby, keď prijali kresťanstvo v roku 300 [1].

Keď prijali kresťanstvo, viera otupila ich meče, dvere ich živobytia sa im zavreli, navrátili sa k odriekaniu a chudobe a ich živobytie sa skrátilo. Vtedy sa rozhodli, že sa stanú moslimovia, aby mohli zákonne robiť nájazdy a viesť Svätú vojnu - džihád, a takto sa navrátiť k niektorým ich pôvodným zvykom. Poslali preto poslov k panovníkovi do Chorasmie [2], štyroch príbuzných ich nezávislého kráľa, ktorého volali vladimír, podobne ako Tartari volajú svojho chákán a Bulgári svojho jiltavár [3]. Poslovia dorazili do Chorasmie aj so správou. Chorézm-šáh [4] bol potešený ich snahou stať sa moslimami a poslal k nim niekoho, kto ich bude vyučovať náboženským zákonom islamu. Takto boli obrátení.

Sú to silní a mocní muži, ktorí chodia pešo do ďalekých končín za účelom výprav. Rovnako sa plavia aj na lodiach v Chazarskom mori [5] zmocňujúc sa lodí a pustošiac náklad. Plavia sa tiež do Konštantinopólu [6] cez Pontské more [7] napriek reťaziam v zálive. Raz, keď sa plavili Chazarským morom, tak sa stali na čas pánmi mesta Barda'a [8]. Ich chrabrosť a odvaha sú dobre známe tak, že každý jeden z nich sa vyrovná niekoľkým z akéhokoľvek iného národa. Keby mali kone a boli jazdci, boli by veľkou pohromou pre ľudstvo. [9]


Vysvetlivky:

• [1] 300 rokov islamského kalendára, teda približne rok 913 po Kristovi. Tento skorý dátum sa dnes vykladá ako staršia vlna christianizácie Rusi, nie ako pokrstenie Rusi kniežaťom Vladimírom I. v roku 988;
• [2] kráľovstvo Chorasmie, alebo Chórezm, ležalo južne od Aralského jazera, na dolnom toku rieky Amudarja (grécky Oxus), medzi dnešným Uzbekistanom a Turkménskom;
• [3] autor prezentuje, že pomenovanie vladimír sa nevzťahuje na vlastné meno, ale na titul, označenie panovníka Rusov, teda toho, čo vládne; moderní bádatelia to vykladajú tak, že al-Marwazí za titul omylom pokladal osobné meno slávneho kniežaťa Vladimíra I.;
• [4] panovník, alebo vládca Chorasmie;
• [5] dnešné Kaspické more;
• [6] Carihrad, dnešný Istanbul;
• [7] dnešné Čierne more;
• [8] [v prameni: Bardha'a] dnešné mesto Barda v Azerbajdžáne, ležiace na rieke Tartar;
• [9] Rusi používali jazdu, no nie na námorných výpravách.

O autorovi pôvodného textu:

Šaraf az-Zamán Táhir al-Marwazí alebo jednoducho Marwazí bol lekár a autor encyklopédie "Povaha zvierat", z ktorej pochádza aj vyššie uvedený antropologický úryvok o Rusoch. Pochádzal z mesta Merv, tiež známeho ako Alexandria Margiana, v kráľovstve Chorásán v Perzii, nachádzajúcom sa na území dnešného Turkménska. Slúžil seldžuckému sultánovi Malik-šáhovi, ktorý vládol v rokoch 1072 až 1092 po Kristovi, a jeho nástupcom až do svojej smrti v roku 1130.

Pozn. k prameňom: Úryvok pochádza z encyklopédie al-Marwazího Tabá'i al-hajaván ("Povaha zvierat"), z časti o Číne, Turkoch a Indii. Štandardné vydanie a anglický preklad: V. Minorsky, Sharaf al-Zamān Ṭāhir Marvazī on China, the Turks and India (Royal Asiatic Society, Londýn 1942). Tvar mien v hranatých zátvorkách "[v prameni: ...]" uvádza vedeckú transliteráciu, telo článku používa slovenskú fonetickú podobu.

Pozri aj ďalšie arabské pramene o dávnych Slovanoch a Rusoch:
al-Mas'údí o Slávoch
Ibn Khurradādhbih o Slávoch, Rusoch a Židoch